Pamätníkmi Bielych Karpát

09. október 2004

  Všetci sme sa veľmi tešili na 9. ročník tradičného turistického pochodu a ako to už chodí, na čo sa najviac tešíme, nevyjde to. Tak nejak to bolo aj s našim pochodom. Pripravovali sme sa na to veľmi intenzívne, nachystali sme vo Vetešovom jarku drevo na oheň, nakúpili sladkosti , špekáčky a všetko potrebné k nim. Dážď síce visel vo vzduchu už niekoľko dní, ale verili sme že to ešte aspoň do obeda vydrží.

  Nevydržalo! Daždivé ráno neveštilo nič dobré. Z tmavej oblohy sa valili prúdy vody, turisti na štart nechodili, takmer sme to chceli zrušiť. Nakoniec to rozhodli „cudzinci“. Najprv prišla sympatická rodinka z Bratislavy. Až neskôr sme zistili, že je to p. Račková, ktorá dlho hľadala a nakoniec našla svojho strýka medzi neznámymi partizánmi, pochovanými na Rohu. Volal sa Jozef Blaško, pochádzal z Prietrže, ako 21-ročný bol ťažko zranený a pravdepodobne zomrel v nemocnici vo Vetešovom jarku.

  Z redakcie časopisu Bojovník prišiel Dr. Ivan Hrušovský, priamy účastník odboja a ako tretí prišiel hosť najvzácnejší - gen. mjr. Jozef Brunovský , legendárny partizánsky veliteľ a priamy účastník bojov v podjavorinskom kraji. Po zápise do pamätnej knihy sme spoločne položili kyticu k pamätníku I.D.Dibrova na Husitskej ulici a vyrazili autami do dolín Bielych Karpát. Prvú prestávku sme si urobili na generálovu žiadosť medzi poľovníkmi na chate Grunka.

. V priebehu takmer hodinovej spomienkovej besedy vonku prestalo pršať. Presunuli sme sa o dva kilometre vyššie do Vetešovho jarku, kde už na nás čakali ostatní účastníci s teplým čajom a opečenými špekáčkami. Zišlo sa nás tam takmer tridsať a tí čo prišli, naozaj neoľutovali. Generál Brunovský je nielen pamätníkom partizánskeho odboja, ale aj skvelým rozprávačom. Takmer tri hodiny sme počúvali monológ, ktorý sa nepatrilo prerušovať. Do tepla partizánskej nemocnice sa v spomienkach vrátili postavy aj udalosti spred šesťdesiatich rokov. A dobre nám padla aj generálska pochvala za to, že nemocnica v súčasnosti vyzerá tak ako vyzerá. Aj tu sme si uctili pamiatku padlých partizánov a zavesili veniec k pamätnej tabuli. Pani Račková si uctila pamiatku svojho strýka položením kytice a tým sme sa rozlúčili.

Takto dopadol náš turistický pochod. Aj keď sme nepochodovali, tento ročník vstúpi do histórie ako výnimočný. Na budúci rok bude jubilejný desiaty ročník. Ešte žijú pamätníci, ktorí by radi k nám prišli, ale zatiaľ ich odradilo počasie. Dúfajme, že to budúcoročné k nám bude zhovievavejšie a priláka do Vetešovho jarku oveľa viac účastníkov. My tam určite budeme a účasť prisľúbil aj generál Brunovský.